Mnohí renomovaní vedci sa domnievajú, že najrýchlejší ústup ľadovcov spôsobený globálnym otepľovaním možno v posledných rokoch sledovať v oblasti Južnej Ameriky, konkrétne v Patagónii. Greenpeace sa preto do tohto regiónu vydal, aby zdokumentoval a porovnal skutočný stav ľadovcov.
 

Účastníkom ochranárskej expedície bol aj dnes 71 ročný Jorge Quinteros, ktorý ľadovce navštívil v roku 1955 ako člen bádateľskej expedície Londýnskej kráľovskej spoločnosti.V lete 1955 prešiel Jorge patagónske ľadovce  spolu s Haroldom Tilmanom a Charlesom Marriotom. V roku 2004 sa do oblasti vrátil, aby sa stal očitým svedkom ich rýchlej devastácie.
 
Cestou k ľadovcu
 
„Prvý krát som navštívil Patagóniu keď som prešiel ľadovec HPS31. Letel som zo Santiaga do Punta Arenas stretnúť sa s Tilmanom. Nikdy predtým sme sa nestretli. Išiel som do prístavu, ktorý bol takmer opustený. Zrazu som v diaľke videl sťažeň. Bola to Tilmanova malá loď. Plavili sme sa cez fjordy, kým sme nenašli ľadovec, na ktorý sme mohli vyliezť a prejsť z východu na západ,“ spomína Jorge.
 
Keď Greenpeace pozval Jorgeho, aby sa pridal k expedícii, bol veľmi ochotný. Vyhovel tiež prosbe účastníkov expedície a priniesol staré fotografie z roku 1955. Experti tak okrem iného mohli porovnať veľkosť ľadovcov teraz a pred 50 rokmi. Porovnanie historických fotografií so skutočnostou jasne ilustrovalo dramatickosť enviromentálnych zmien.
 
Po 50-tich rokoch
 
Loď Greenpeace Artic Sunrise zakotvila pred ľadovcom HPS31. Účastníci expedície sa tu vylodili a založili tábor. Premena tohto miesta bola taká očividná, že Jorge spočiatku ľadovec ani nespoznal. Bol šokovaný, akou rýchlosťou sa topí a ako sa za posledných 50 rokov veľmi zmenil. Keď navštívil ľadovec ako 21 ročný, ľad pokrýval aj oblasť, kde Greenpeace tento rok postavil tábor.
 
„Scéna sa značne zmenila. Bola celkom iná – niektoré časti sa úplne stratili. Štruktúra ľadovca sa dramaticky zmenila. Povrch je členitý a ľad výrazne ustúpil, len sotva tomu môžem uveriť. Tam kde sa pred 50 rokmi tiahol ľadovec, vynárajú sa dnes vymyté a klzké skaly,“ povedal Jorge sledujúc krajinu.
 
Neskôr dodal: „Nemohol som sa prestať pozerať na miesto, kde som pred mnohými rokmi bol. Človek automaticky spája to, čo vidí s tým, čo videl pred tým. Scenéria bola iná. Predtým ľadovec pokrýval aj miesto, kde sme stáli. Teraz je tam roklina široká 300 – 400 metrov.“
 
Jorge a niekoľkí členovia posádky vystúpili i na miesto, odkiaľ bol v roku 1955 fotografovaný ľadovec HPS31. Vtedy bolo toto miesto zámerne vybrané ako ľahko prístupné s dobrým výhľadom. V roku 2004 to však bolo inak.  Dostať sa až na miesto bol ťažký takmer 4 hodinový výstup.
 
„Kráčali sme hore svahom hore na ľavú stranu ľadovca. Keď sme dosiahli hornú časť kopca, našli sme si vhodné miesto s dobrým panoramatickým výhľadom. Odtiaľ bola urobená prvá fotografia,“ spomína 71 ročný Jorge.  „Ľadovec sa stratil!. Ak by sme dnes chceli kráčať na vrch ľadovca tak, ako sme to spravili v roku 1955, museli by sme použiť helikoptéru!
 
Kam zmizol všetok ten ľad?
 
Patagónia je dnes veľkým laboratóriom vedcov, hlavne však klimatológov, hydrológov a ekológov. V Patagónii totiž prevláda iný typ ľadovcov, ako napr. v Európe, či v Antarktíde.  Sú to tzv. „Calving glaciers“, ktoré majú inú hybnú silu ako ľadovce,  ktoré vyúsťujú na zem a topia sa hlavne na čele ľadovej masy. Experti zistili, že ak dôjde k porušeniu rovnováhy ľadovcov typu „Calving glaciers“, sú tieto viac citlivé na všetky klimatické zmeny. 
 
Za posledných sedem rokov strácajú ľadovce objem tempom zhruba 42 kubických kilometrov každý rok. To je rovnaké množstvo ľadu, ktoré by zaplnilo obsahom 10 000 futbalových štadiónov veľkosti anglického Wembley. Z horských ľadovcov sa v súčasnosti podieľajú deviatimi percentami na celkovom zvýšení hladiny mora práve ľadovce Patagónie.
 
A Jorge?
 
Jorge dnes žije v Santiago de Chile. Aj napriek svojmu veku stále pracuje pre hydrologický odbor Čilského národného úradu pre vodu. Jorge má ešte jeden veľký životný sen. Chcel by dosiahnuť zmenu názvu patagónskeho ľadovca HPS31 na ľadovec Tilman. Chcel by to urobiť na počesť priateľa, s ktorým v roku 1955 ako vôbec prví týmto regiónom prešli.