Greenpeace

Čo sa stalo v Černobyli

Krátko pred pol druhou ráno dňa 26. apríla 1986 explodoval štvrtý blok jadrovej elektrárne v Černobyli. Výbuch a následný požiar zničil reaktor a spôsobil rozsiahly únik rádioaktívnych látok do širokého okolia.

Príčinou katastrofy bola kombinácia projektových nedostatkov a zlyhanie ľudskej obsluhy. Reaktor bol uvedený do prevádzky bez potrebných skúšok, ktoré potom pracovníci pod tlakom vedenia doháňali počas prevádzky. Operátori reaktoru boli presvedčení, že majú všetko pod kontrolou a že sa nič nemôže stať. Nakoniec, aj počas výcviku ich sovietske úrady ubezpečovali, že reaktor vybuchnúť nemôže.

Dokonca aj Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu v roku 1983 o černobyľských reaktoroch napísala: „závažná nehoda s výpadkom chladenia je prakticky nemožná.“

Následky havárie

Počas výbuchu a požiaru uniklo z reaktoru stokrát viac radiácie, ako sa uvoľnilo pri výbuchu jadrových bômb v Hirošime a Nagasaki. Rádioaktívny mrak postupne kontaminoval celú Európu: dodnes sú stovky fariem v Škótsku v zvláštnom režime, pretože ovce majú v mäse nepovolene vysoké koncentrácie rádioaktívnych látok.

Skutočné peklo ale nastalo pre obyvateľov v okolí Černobyľu, v priľahlých častiach Ukrajiny, Bieloruska a v Rusku.

Celkovo 600 až 800 tisíc ľudí, väčšinou mladých vojakov, sa podieľalo na likvidácii havárie a bolo vystavených vysokým dávkam žiarenia. Podľa oficiálnych údajov z nich už 25 tisíc zomrelo. Mnohí ďalší trpia chronickými zdravotnými problémami.

Z tridsaťkilometrovej zóny bolo evakuovaných 130 tisíc obyvateľov. Neskôr sa ale našli vysoko zamorené miesta aj vo veľkých vzdialenostiach za hranicou tejto „zakázanej zóny.“ Celková plocha územia, kde kontaminácia prevyšuje 37 miliárd Bq/km2 – úroveň vyžadujúca zvláštny režim - presiahla 120 000 km2. Dodnes tu žije asi sedem miliónov obyvateľov, ktorí si na zamorenej pôde pestujú zeleninu, zemiaky a ďalšie plodiny potrebné na prežitie. Nemajú inú voľbu.

Celkový počet obetí, ktoré Černobyľ spôsobil a ešte spôsobí, nedokáže nikto spočítať. Rôzne vedecké štúdie prinášajú odhady od 9500 do 475 000. Najnižší odhad presadzuje Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu, ktorá podľa svojich stanov podporuje rozvoj jadrovej energetiky, takže sa snaží tragédiu bagatelizovať – podľa nej zomrie kvôli Černobyľu „iba“ štyri tisíc ľudí. Skutočné číslo bude ale s najväčšou pravdepodobnosťou zhruba desaťkrát vyššie.

Obeti medzi nami

Tisíce obyvateľov sa už vrátilo do svojich domovov v kontaminovaných oblastiach, pretože nemali kde a ako inak žiť. Pestujú si obživu na pôde, ktorá by bola v krajinách Európskej únie považovaná za nebezpečný rádioaktívny odpad. Nemajú však na výber.

Greenpeace preto pri príležitosti dvadsiateho výročia Černobyľskej katastrofy pripomína konkrétne ľudské osudy a tváre. Výstavu fotografií – portrétov obetí jadrového priemyslu – Roberta Knotha, ocenenú špeciálnou cenou na World Press Photo 2006, môžete vidieť v slovenských mestách, alebo na internete www.cernobyl.sk. Na ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc, nesmieme zabudnúť.

Jadrové riziká nie sú vecou minulosti

Černobyľ nie je vecou minulosti ani z hľadiska jadrovej bezpečnosti. Vážne riziká jadrových elektrární zostávajú stále tu. Čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi, môže sa zopakovať napríklad zajtra.

Jaslovské Bohunice Vysoko rizikové reaktory nie sú len v Rusku alebo na Ukrajine, ale i na Slovensku. Aj vďaka upozorneniam zo strany Greenpeace boli po mnohých medzinárodných inšpekciách a štúdiách označené reaktory typu VVER-440/230, ktoré stále bežia v elektrárni V1 v Jaslovských Bohuniciach, za „vysoko rizikové“. Štáty OECD dospeli k záveru, že ich bezpečnosť nie je možné zvýšiť na potrebnú úroveň ani rozsiahlou modernizáciou a Európska únia preto požadovala ich urýchlené odstavenie. Podľa prístupovej zmluvy, ktorú Slovensko podpísalo, musia byť dva reaktory V1 odstavené najneskôr do konca roka 2006, respektíve 2008. Greenpeace situáciu zblízka sleduje a bráni pokusom niektorých politikov prevádzku rizikových reaktorov predĺžiť.

Ďalšie reaktory Ďalšie štyri reaktory na Slovensku, ktoré fungujú v elektrárňach Jaslovské Bohunice V2 a Mochovce, sú modernejšieho typu VVER 440/213. Aj oni sú ale postavené podľa sovietskych projektov zo 70. rokov minulého storočia a na rozdiel od západoeurópskych reaktorov nemajú ani ochranný kontajnment, ktorý by zabránil úniku radiácie v prípade ťažkej nadprojektovej havárie, alebo ktorý by napríklad uchránil reaktor pred pádom veľkého lietadla.

Riziko havárie sa zdá byt malé: podľa výročnej správy Slovenských elektrární z roku 2004 je to asi 1:250 000, veľmi zložité zariadenia a ich obsluha však občas zlyhávajú. Odhady pravdepodobnosti naviac nepočítajú s vonkajšími rizikami, ktoré sú dnes aktuálne, ako je napríklad cielený útok teroristov.

Expertné štúdie ukazujú, že hoci sú slovenské reaktory iného typu ako tie v Černobyli, nie je možné vylúčiť reálne scenáre vzniku ťažkých havárií vedúcich k masívnemu úniku rádioaktivity, porovnateľnému s Černobyľom.

Na to, že riziko ťažkej havárie nie je iba teoretickým výmyslom, ale reálnou možnosťou, neupozorňuje iba Greenpeace. Uvedomujú si ho aj majitelia jadrových elektrární, ktorí požadujú, aby ich štát zákonom chránil pred zodpovednosťou za škody spôsobené ťažkou jadrovou haváriou. Podľa zákona č. 541/2004 Zb. ručia za škody iba do výšky 75 miliónov Euro, teda asi 2,8 miliardy korún. To je nepatrný zlomok možných škôd, ktoré sú len v Černobyľskom regióne odhadované na 200 miliárd Euro, teda viac ako tisícnásobok. Keby svojim reaktorom stopercentne verili, obišli by sa majitelia jadrových elektrární iste aj bez tejto exkluzívnej výsady, ktorú nemá žiadne iné priemyselné odvetvie.

Chceme bezpečné alternatívy

Greenpeace presadzuje energetickú politiku, ktorá by eliminovala nepotrebné riziká, bola ekologicky citlivá a dlhodobo udržateľná.

Jedným z našich konkrétnych cieľov v nasledujúcich mesiacoch je zlepšenie podmienky pre rýchlejší rozvoj obnoviteľných zdrojov na Slovensku. Tie dnes pokrývajú iba 3,5 % celkovej spotreby našej energie. Pritom potenciál vetra, vody, biomasy, slnečného žiarenia a geotermálneho tepla je u nás aj pri využití súčasných, overených a komerčne dostupných technológií mnohonásobne vyšší. Čo chýba, je transparentné legislatívne prostredie, bežné vo väčšine krajín EÚ, a dokonca už aj v Českej republike, kde zákony na podporu obnoviteľných zdrojov energie poskytujú investorom stabilné a atraktívne prostredie. Chceme, aby Slovensko takýto zákon prijalo čo najskôr.