Keď si spomeniem na les, vždy sa mi vybavia spomienky, ako som sa v ňom hrávala. Chaty sme si stavali z palíc a machu, vozíky z bambusových stromov. Stratiť sa v lese bolo to pravé dobrodružstvo. Les sme vnímali ako orientačnú hru. Bez kompasu alebo GPS sme získavali orientačný zmysel.

Moja rodina žila v lesnej oblasti v strednom regióne v štáte Kamerun. Les bol mojím domovom už od malička. Moje narodeniny sú 21. marca – na Medzinárodný deň lesov – s lesom, preto cítim jedinečne prepojenie.

S mojimi bratmi, sestrami a kamarátmi sme chodievali do najbližšieho lesa zbierať sezónne ovocie (napríklad mango, pomaranče alebo citróny). Zbierali sme aj tradičné liečivé byliny a s našou starou mamou sme oškrabávali kôru stromov, ktorá liečila a zmierňovala bolesti brucha, hlavne, keď sme sa prejedli ovocia.

Naháňanie sa, skákanie do kríkov, hľadanie potravy a stavanie z materiálov boli naše najlepšie a najobľúbenejšie spomienky z detstva v Kamerune. Terapiu lesom som mala zadarmo. Keď som bola smutná alebo potrebovala premýšľať, vždy som si išla oddýchnuť pod strom. Užívala som si tieň, ktorý vytvárali konáre stromov, sledovala, ako sa v korunách stromov naháňajú veveričky, počúvala nádherný spev a cvrlikanie vtákov. Toto bol ten pravý liek na moje myšlienky.

Život bol vtedy veľmi jednoduchý. Mali sme miesto, s ktorým sme sa cítili prepojení. Vzduch bol tak čistý a čerstvý, že sme ani nevedeli o existencii mnohých chorôb, ktoré dnes už poznáme. Pokojné prostredie lesa sa odrážalo aj v jednote našej spoločnosti. Len, čo sa vyskytol nejaký konflikt vyriešili sme ho pokojne pri šálke čerstvého palmového vína.

Teraz som, ale svedkom dôsledkov ničenia lesov kvôli priemyselným poľnohospodárskym plantážam, ktoré slúžia na pestovanie plodín, gumy, palmového oleja alebo na monokultúrne plantáže stromov. Ročné obdobia sa veľmi rýchlo začali meniť z chladných na horúce. Mnohé deti zomreli pri zrážke s nákladiakmi prevážajúcimi drevo. Prírodné zdroje sa plienia len, aby uspokojili sebecké záujmy malej skupiny ľudí.

Vlhký dažďový prales je po intenzívnej ťažbe v mnohých oblastiach vyschnutý a bohatý život, ktorý tu býval sa teraz zmenil na príbeh spoločnosti bez domova a úteku pred divočinou.

Keď sa teraz prechádzam lesom, ako som to zvykla robiť počas mojich narodenín, pripomínam si, aké to bolo počas môjho detstva. Myslím na to, prečo vyrubujú les v tak veľkom množstve a aký úžitok z toho majú ľudia, ktorí tu žijú?

Toto nie je niečo unikátne len pre moju krajinu. Po celom svete prísľub “rozvoja“ ťažbou nikdy neslúžil ľuďom, ktorí tam žijú. Bohatne na tom iba hŕstka zahraničných spoločností a ľudí s nimi prepojených.

Sú si títo ľudia vôbec vedomí klimatickej krízy? Zažili ťažiari v lese niekedy niečo podobné ako ja? Čo všetko sa môžeme naužiť od domorodých a miestnych komunít, ktoré sú toľké roky prirodzenými ochrancami lesa? Akému bohatstvu vedomostí hrozí, že sa jednoducho vytratí, ak bude domorodé obyvateľstvo vyhnané zo svojich domovov? A akú úlohu zohrávajú v diskusii o klimatickej kríze a strate biodiverzity?

Už je to šesť rokov, čo som sa zapojila do boja prostredníctvom lesnej kampane organizácie Greenpeace Afrika a mala tak príležitosť obhajovať môj les a postaviť sa za práva ľudí, ktorí v ňom žijú. Práca s komunitami a možnosť vidieť les ich očami, počuť ich plakať, keď sa ich les ničí v mene „rozvoja“ ma ešte viac motivuje stáť pri nich a bojovať za ich práva.

Všetky plantáže tu v Kamerune nahradili naše prírodné lesy a v podstate tak ničia naše monokultúry stromov. Nie každý, ale chápe rozdiel medzi vysádzaním monokultúry stromov a prírodným lesom. Dokonca ani niektoré vlády. Náhrada prírodných lesov vysádzaním monokultúrnych stromov ohrozuje nie len ľudské spoločenstvá a ohrozené druhy, ale zároveň sa týmto spôsobom do ovzdušia uvoľňuje obrovské množstvo uhlíka.

Oxid uhličitý sa väčšinou ukladá v hrubých stonkách a hlbokých koreňoch stromov, ktoré sú staré aj stovky rokov. Vysádzanie nových stromov ako náhrada starých lesov, preto nie je riešením. Slúži iba na očistu svedomia vedúcich pracovníkov ropných a plynárenských spoločností, ktorí hlásajú, že súčastou je výsadba jedného bilióna stromov ako „kompenzácia“ emisií CO2 z ťažobného priemyslu s umelými lesmi. Vysádzanie stromov jednou rukou, zatiaľ čo druha ťaží ropu zo zeme je ale niečo ako dávať bandáž na už rozobraté rameno.

,,Iba prírodny les môže byť domovom bohatej dioverzity, vrátane rýchlo miznúcich liečivých rastlín.“

Iba prírodny les môže byť domovom pre domorodé a miestne lesné skupiny ľudí. Riešenie si vyžaduje uznanie ich jedinečnej úlohy v dobrom hospodárení s lesmi a uznanie ich práv na pôdu. Vráťte im les späť. Zabezpečte im účasť a začlenenie do všetkých postupov a príprav ohľadom lesa.

Vidieť rozsah ničenia lesov v mojej krajine a porozumieť rizikám, ktoré toto ničenie predstavuje pre celú planétu v posledných rokoch výrazne zťažilo oslavu mojich narodenín. Dúfam, že tentokrát bude môj plač ako niekoho, kto miluje les – spolu s plačom domorodých a miestnych spoločenstiev, ktoré musia v lese žiť – vypočutý mnohými z vás. To by bol perfektný darček k mojim narodeninám. Pomohlo by to vyčariť úsmev nie len mne, ale aj im.

Ak sa chceš dočítať viac o tom, prečo plantáže nie sú lesy, klikni sem.

Sylvie Djacbou Deugoue je lesná kampaniarka pre Greenpeace Afrika, sídliaca v Yaounde, Kamerun.